Je ospalý jesenný deň a malé kvapôčky rosy sa trblietajú na pestrofarebnom lístí javorov.
Kráčam po čiernom asfalte zdobenom zrkadlami kaluží. V každej zahliadnem na malý okamih svoju tvár, no nezastavujem.
Vysokánske stromy sú takmer nahé a moje nohy hrajú šuštivú symfóniu v suchom lístí.
Otočím sa a hľadím naspäť, je to však ďaleko.
Ďaleko je letné teplo vzdialených spomienok, ďaleko sú vľúdne slová a nežné dotyky. Si preč a zdá sa, že kráčame opačným smerom.
Nemotorne sa obraciam k svojmu cieľu a náhle mi príde bezvýznamný, neznámy, akýsi zahalený v hmle. Skrytý, mojím túžbam i chceniam.
Vykročim a zanechavam stopy v hnedom, zemitom bahne tohto obdobia
Na jeseň je svet zvláštne iný. Čudujeme sa nad veselosťou ostatných, akoby na jeseň na ňu nemal nik nárok.
Studený vánok ma vytrhne zo zamyslenia a tak krok za krokom posúvam sa ďalej.
Napriek všetkému je mi to akosi ľúto, ľúto, že leto sa kedysi tak nekonečné zdalo a teraz sa nad ním iba kde tu melancholicky pozastavím, ako nad smutným faktom čias včerajších.
Z okenných tabúľ zízajú do ulice stovky nepovedaných príbehov. Nesmierne veľa nevyslovených slov, viet a citov. Kráčame popri nich, ako by neexistovali, hľadíme vpred, dúfajúc, že na náš cieľ. No na jeseň, na jeseň sa mĺkve pohľady okien nedajú prehliadnuť.
Možno nás aspoň sčasti napĺňa pocit, že robíme dobre, keď v živote robíme to, čo sa od nás očakáva. Vravíme tie správne slová, zastávame ten správny názor, milujeme tých, ktorých by sme milovať mali a kráčame za cieľom, ktorý nám spoločnosť vybrala.
Jeseň je obdobím zmeny a ja mám pocit, že s príchodom nových vecí, všetko staré umiera. Umierajú správne činy. Veľké vety a úctyhodné názory sú odrazu prepychom, ktorý si jesenná duša nemôže dovoliť. Prestávame milovať, a pochybujeme o svete navôkol, i o tom našom vnútornom.
V sychravých dňoch pred začiatkom zimy sa na svet náhle dívame kriticky. Začíname načúvať minulosti a spytujeme seba samých, ľutujeme, prehodnocujeme a pochybujeme.
Ak je tu jeseň, potom leto už skončilo. Vieme, že opäť príde a prinesie nám ovocie a radosť ako už mnohokrát predtým, avšak máme tendenciu pochybovať, klásť si otázku, či ešte nejaké leto vôbec nastane.
Azda sa nájde medzi ľuďmi človek, ktorý miluje jeseň a nenávidí leto. Otázkou však je, či jeseň nie je jeho letom a leto jeseňou, a teda že i on stráda a pochybuje.
Asi sa nájdu i chvíle blažené, kedy svorne ignorujeme všetky letá, ktorých už niet a opantaní radosťou, spokojnosťou a hojnosťou sa veselíme na jeseň. Dôležité však je, uvedomiť si, že nás všetkých tvoria naše vlastné jesene i letá, zimy a jari.
V každom z nás je melanchólik trúchliaci nad mŕtvym lístím a pochybovačne uvažujúci o cieli, ktorý leží niekde v nedohľadne. Máme v sebe i letného blázna, ktorý hýri v opojejení z teplého slnka ako by sa ten zázrak nemal nikdy skončiť.
Toho prvého, vrtkavo zvádza minulosť a vábi ho do svojho smutného objatia. Nastavuje nám zrkadlo krásy vecí, ktoré už pominuli a ovíja nás brečtanom neistoty, paralyzuje. Toho blázna ráno z postele ťahá slnko s prísľubom skvelého dňa. Ani leto však nie je večné, a preto je blázon bláznom. Šťastným pojedačom ovocia, snažiacim sa žiť v pohodlí leta navždy.
Blázon i melancholík sú nami a my sme nimi. Strácame však pojem o jeseni i o lete, a nevidíme pravdu stojacu za tým všetkým.
Každé leto i jeseň raz skončí, a tak ako sme v lete mohli užívať jeho darov, slnka a radosti, umožní nám i jeseň školenie a rast, prospešný pre dušu.
Ešte raz sa za tebou obhliadam, naposledy. Si nádherná, no napriek tomu si dávame zbohom. Pretože ja som tu, a ty nie. Je jeseň a kráčať treba, učiť sa medzi suchým lístím.
Keď opäť príde slnečné teplo , spomeniem si na teba, a na to, že nebyť jesene nepoznal by som leto.