Na poľnej ceste spokojne ležal kus kameňa, ani malý ani veľký. Taký akurát do ruky. Bola to biela žula, tvrdá a pevná ako svet sám. Nepamätala si už, ako sa na tú cestu dostala, ani odkiaľ pochádza. Hádala, že ju tak, ako i iné kamene kedysi vyvrhla samotná Zem na tento svet.
Bolo to už dlho, čo Žula ležala na krajnici prašnej cesty. Nad ňou sa striedali vesmírne telesa a po hrejivom slnečnom svetle, ktoré zbierala celý deň, prišiel vždy chladný večer a ona spokojne vyhriata, odovzdávala to teplo naspäť svetu, hľadiac na hviezdy nad ňou.
Každý deň sledovala skalka ako svet plynie okolo nej, kvapky dažďa po nej stekali a iné zas fŕkali blato na jej biele telo. Rôzne stvorenia prešli, preleteli či sa preplazili okolo bieleho kameňa na kraji zabudnutej cesty, niekde v zelenom poli.
Žula sledovala, ako sa susedné kamienky vo svojej mäkkosti zmenšujú a zmenšujú, ako ich čas postupne melie na drobný štrk a ako sa štrk obracia na zrnká piesku a tie na jemný prach, poletujúci vo vetre. Tento kolobeh sveta sa jej zdal vzdialený. Nedokázala si predstaviť nijaký živel, ktorý by dokázal premeniť jej tvrdé telo na prach. A tak ďalej spočívala Žula na prašnej ceste a svet plynul svojim rázom a ona nezaujato sledovala zmeny navôkol, nevynímajúc tie v jej kamennom srdci. Myslela si, že svet už dobre pozná, že videla všetko čo vidieť mohla a v jej vnútri rástol nepokoj.
Jedného slnečného dňa, objala jej telo malá rúčka. Zvedavé dieťa s námahou zodvihlo tvrdý kameň a kráčalo džavotajúc ďalej naprieč zelenými pláňami. Malé prsty bránili Žule vo výhľade, túžila vidieť, kam ju detské kroky zaniesli, tešila sa, že jej biela trblietavá krása prilákala malú ruku.
V tom sa však stalo niečo nové. Žula ucítila, zvláštnu silu, cítila ako jej vzduch oblizuje celé telo a svet videla len točiaci sa v divokom kolotoči. Hladina rieky zhltla bielu skalu a tá rýchlo klesala ku dnu. Keď napokon dosadla, cítila ako studená voda obmýva jej ostré hrany. Ten pocit jej nebol príjemný, mala pocit nahoty pred svetom. Mokrý chlad prúdu na jej citlivých hranách ju bolel, jediné po čom túžila bolo, aby ten pocit prestal.
V sivastom prítmí riečneho dňa rozpoznávala oblé riečne kamene, porastené riasou a prepadajúce sa do bahna pod nimi. Krčili sa ich tu azda tisíce, kam len oko dohliadlo. Náhle sa jej opäť zmocnil ten nepríjemný pocit, tak tu napokon spočinie? Na dne rieky, zabudnutá na tmavom mieste, porastená slizom a riečnymi chaluhami? Zanikajúca krása, hltaná hladným bahnom?
Prúd unášal bielu Žulu a jej sa cnelo. Strádala slnečný svit, teplo letných lúčov nad hladinou k nej už neprenikalo. Udierala si telo a dravý prúd ju kotúľal stále ďalej po riečnom dne. Clivá za prašnou poľnou cestou, plakala Žula, unášaná vodným tokom nevedno kam.
Utieklo veľa vody v rieke, a bielej skalke sa zdalo, že snáď prešla cela večnosť. Každým buchnutím, s každým kotrmelcom na dne cítila, ako za sebou necháva malinké úlomky svojho ja. V nočnej temnote, ešte vždy unášaná Žula premýšľala, čo sa deje s kúskami jej tela, ako sa menia na prach, či azda klesajú v riečnom bahne, niekde medzi balvanmi.
Svet sa vôkol nej pomaly menil, a ona oddaná svojmu osudu, nechala sa niesť neúnavnou riekou. Ubiehali celé veky, nad hladinou svet menil svoju tvár no na dne rieky sa zdalo, že čas zastal a život tu podlieha jedinému zákonu nakonečného prúdenia. Žula už necítila ostych a oziabanie ostrých hrán. Prúd ju obtekal akosi plynulejšie, a ona so zrakom upriameným dovnútra, spoliehala sa na jeho kurz a pozornosť sústredila na jemné klopkanie, ťukanie a šúchanie jej tela o dno. Klop. Ťuk. Klop. Ťuk, ťuk. Iba prúd a ona, voda a rieka čo udáva smer.
Jedného dňa ju z dlhého spánku v prúde vytrhol neznámy pocit. Pocit dávno zabudnutý. Stála. Prúd zanikol a voda sa zmenila, prijemne prhlila a jemne šteklila Žulu na miestach, kde sa posledné náznaky hrán zaoblovali do jemných kontúr. Bola práve noc, a zmätená skalka sa nevedela dočkať, kým slnečné svetlo nového dňa odhalí tajomstva tých pocitov.
Prvé lúče sa trblietali na piesočnom dne, a Žula sa nestíhala čudovať, kde sa to ocitla. Nad ňou plávali hejná pestrofarebných rýb, a vôkol nej sa týčili vysoké koraly. Cez hladinu sledovala kŕdle bielych vtákov a načúvala ich spevavej rozprave. Slnko ju hrialo i na piesočnom dne a po dlhých rokoch opäť v noci sledovala mesiac a hviezdy, ako sa ich svetlo mihoce na morskej hladine.
Žula sledovala pomaly pohupujúce sa morské riasy. Zo strany na stranu hýbal sa vodný masív a prijemne ju hladil jemný rytmus océanu slanej vody. Krôčik vpred, a opäť vzad. Húpanie vlniek, zo strany na stranu. Najprv ta, a potom zasa späť. Tak sa stalo, že morské dno zdobil drobný biely kamienok, oblý a krásne vymodelovaný rukou času.