Všetky zvieratá v džungli nehovorili o ničom inom ako o krásach, ktoré sa skrývajú za priesmykom Paptoa. Vraj ukrýva nádhery, aké svet ešte nevidel. Jazerá plné tej najčistejšej vody, biele skaly, týčiace sa azda až k samému Slnku, tie najzelenšie pastviny, kam až oko dohliadne. Vetvy stromov sú tam obsypané tým najsladším ovocím, až sa prehýbajú k zemi. Rozmanitosť všetkého a blahobyt pre všetky tvory pralesa ukrýva priesmyk Paptoa.
Legenda o Paptoa sa šírila medzi zvieratami už celé generácie, chýry rozprávali o opičiakovi menom Ori, ktorému sa podarilo prejsť priesmykom a na vlastné oči uzrel nevídanú oázu za ním.
Mladý tigrík Voo, už od malička slíchal o priesmyku, za ktorým sa rozprestiera záhrada hojnosti. Príbehy mu rozprávali ešte jeho rodičia. Dnes už sa však na svet pozeral očami veľkej šelmy a Paptoa bola preňho živým snom.
Na konci džungle, kde sa koruny stromov opierali o strmý svah pohoria, schádzali sa zvieratká z celého lesa aby sa nechali ohromiť pohľadom na priesmyk z príbehov opičiaka Oriho. Sedávali na balvanoch, ktoré vypľula hora a v nemom úžase sledovali Slnko ako pomaly putuje za priesmyk, do neznáma.
Medzi papagájmi, opicami, slonmi či hadmi vyhrievajúcimi sa na balvanoch sedával i Voo. Jeho oranžovočierna srsť žiarila v svetle zapadajúceho slnka, ako by ju tí najzručnejsí krajčíri Indie pretkali zlatými vláknami.
Vždy keď priesmyk Paptoa pohltil i posledné lúče toho dňa, vyliezol Voo na svoj obľúbený konár vysokého kaučuku a sledoval divadlo ešte o pár chvíľ dlhšie. Jeho žlté oči fascinoval pohľad na trblietavé, snehompokryté pahorky kopcov. Voo uprene hľadel na priesmyk a priesmyk Paptoa, hľadel naspäť na mladého tigra.
Jeden takýto letný podvečer ležal Voo opäť na svojom konári. S plným bruchom odfukoval a zaspával pri pohľade na miznúce večerné zore. Bol už takmer dospelý, jeho tesáky dlhé ako čepele, zdravé s silné pazúre mu dodávali pocit istoty.
Mladý tigrík však mal na mysli len jedno, priesmyk Paptoa. Vábila ho predstava lepšieho, krajšieho sveta za úpätím hory. Dumal nad spôsobmi ako priesmyk prekonať, mnohoráz ho zvieratká videli prechádzať sa popri skalnej stene, zvažujúc ako ju zdolať.
V ten večer však šelmu vytrhol zo zamyslenia zvláštny úkaz. Vo večernom šere sa na skalnej stene pohyboval akýsi tieň. S ľahkosťou skákal z výklenku do vyklenku, prehupoval sa z rímsy na rímsu ako ten najtalentovanejší z akrobatov. Voo sa dovtípil, že ide o Oriho, starého bájneho opičiaka z priesmyku Paptoa, jediného, ktorý videl krásy, ktoré ukrýva.
Voo neveril vlastným očiam. Pár skokmi sa vrátil na zem ku koreňom kaučuku a zvedavým krokom zamieril k miestam, kde sa zo zeme vytrhla hora. Jeho tlapy mäkkúčko dosadali na vlhkú zem, dával pozor, aby svoje pozorovanie neprezradil neželaným šuchnutím.
Pred tigrom sa hrdlo týčila skalná stena, ako prekážka, bariéra, ktorú zo zeme vymodeloval snáď sám veľký Tvorca. Sivastý kameň kde tu spestrovali dlhočizné škáry a praskliny, ktoré narúšali inak dokonalé telo Brahmu.
Voo ostal nehybne stáť, územnený jej veľkosťou. Pripomenula mu, ako sa ešte ako mláďa bál vkročiť do jej tmavého tieňa. Opatrne zodvihol labu a priložil ju na kameň. Zrenice jeho žltkastých očí sa zúžili a pred ním sa rozpútala divoká vízia: “ … sedem dní a sedem nocí budeš putovať do priesmyku Paptoa. Sedem dní a sedem nocí budeš bojovať o holý život, skúšaný vetrom a mrazom. Sedem dní a sedem nocí potrvá, kým ho uzrieš, za ten čas už tigrom Voo, nebudeš.”
Voo sa otriasol ako doznievali slová proroctvá kamennej steny na okraji džungle. Opäť upriamil pohľad k nebu. Nad ním sa na tmavej oblohe ligotali milióny vzdialených sĺnk, záhadných a neprebádaných svetielok iných svetov a vesmírov. Pod rúškom tmy odstúpil Voo od steny a z vypätím všetkých síl sa rozbehol proti nej.
Celú noc sa tiger škriabal po holej skale. Nevedel ani spočítať, koľko ráz spadol, no ešte vždy ho volal tajomný hlas proroctva a vášnivá túžba v hrudi. Ustane vydychoval na jednom z výklenkov. Jeho silné telo sa triaslo a predtým žiarivá srsť bola zmáčaná potom, špinavá od prachu a hliny. Skalu zdobili stopy po jeho pazúroch.
Nabral opäť odvahu, nedívajúc sa do priepasti pod ním, Voo vedel, že cesty nazad už niet, daľší skok. S ohromnou bolesťou si lámal spáry o tvrdú skalu, z miest kde predtým sídlili dravé pazúry sa mu drala červená krv. Nebral však ohľad a s vypätím posledných síl prekonal posledné metre vysočizného múru.
Od vysílenia stratil vedomie a spočinul na bielom snehu, do ktorého sa vpíjala krv z oškrenín a zlámaných drápov šelmy. Biele vločky sa chytali o tigriu srsť a vytvárali prikrývku, pod ktorou mizli oranžovočierne pruhy.
Oči Voo otvoril až nasledujúci deň. Zúbožený a slabý sa rozhliadal navôkol. Všade iba nekonečna biela planina pomaly stúpajúca k magickému priesmyku Paptoa, niekde v diali. Nemotorne sa pozviechal, i keď sa mu podlamovali nohy. Pokúsil sa otriasť zo seba doterné vločky, no márne.
Ťarbavo vykročil, hľadiac na priesmyk a ten hľadel späť naňho. Krok za krokom, cez bolesť zlámanej hrdosti brodil sa Voo hlbokým snehom. Opantaný hladom i smädom štveral sa po ľadovci, opakujúc si slová kamenného proroctva.
Slnko zachádzalo a vychádzalo, prchajúc pred tigrom v nekonečných cykloch. Striedal ho strieborný mesiac, ktorého jas sa odrážal na zasneženom chrbte vysílenej šelmy. Hviezdy striedali belasú oblohu a Voo cítil, že sa niečo mení.
Zanechaval za sebou chumáče srsti, svojej najväčšej pýchy. Oranžovočierne klbká sa vznášali v snehovej fujavici a pripomínali mu jeho vlastnú nahotu a ostych. Vločky sa mu roztápali na holej koži a mráz ho hrýzol viac než doterný hmyz.
Pohľad mal zahmlený a trmácal sa zo strany na stranu. V opojení delíria mu v hlave búšili slová tvorivého božstva, vyrieknuté pod kamennou stenou. Bol si takmer istý, že umrzne. V diaľke sa nejasne črtal jeho cieľ, jeho pút si však pýtala viac než vládal dať. Na sklonku života padol do snežného prachu, preletel ním ako meteór oblohou, až na samú tvrdú zem, úkrytu pod hrubočiznou vrstvou bielej periny.
Voo sledoval ako sa nad ním mihal kozmos, až napokon zavrel oči a vzdal sa návalu slabosti. Nevedel, či prešli hodiny, a či azda dni no ucítil akýsi zvláštny pocit tepla. Celé telo mu objimal ten hrejivý pocit. Žalúdok odrazu prestal biť na poplach a neznesiteľný smäd pominul.
Tiger sa vyhrabal spod ťažkého záveju a odrazu sa mu zdalo, že to bol snáď iba zlý sen. Paptoa sa nezdal už tak ďaleko a tak posilnený akousi zázračnou silou, pokračoval ďalej, i po siedmy deň.
Cencúle kvapkali číru vodu do jagavej mláky na miestach, kde sa hora rozostupovala v priesmyk. Na veľkom kameni sedela stará opica a so zatvorenými očami hľadela do diaľky. Voo neveril, dostal sa tam, kam sa celý život túžil dostať, len pár krokov ho delilo od pohľadu na krásu, ktorú ukrýval bájny Paptoa.
Tigrík pristúpil ešte o pár krokov bližšie a rozčeril hladinu cencúľovej mláky. Za priesmykom sa skrývalo more piesku, žltého a suchého. Nekonečný oceán púšte, nehostinnej pustiny, kam oko dohliadlo, až tam kde sa svet ohýbal. Slnko stalo priamo nad tigrom a topilo ľady pohoria.
Voo zvesil hlavu v sklamaní a hneve na lži starej opice, ktorá ešte vždy mlčky sedela na kameni za jeho chrbtom. Otvoril oči a preľakol sa. Z hladiny kaluže sa naň dívala tvár tigra. Jej srsť bola biela, pruhovaná uholnou čiernou. Uprene sa naň pozerali veľké modré oči a tak sa Voo prvý raz uvidel. Kochal sa svojou premenou a pokorne sa uklonil priesmyku. Otočil sa, že dá zbohom Paptoa i starej opici, keď to zbadal.
Hľadel na svoju džungľu. Na jej opačnom konci sa týčili biele skaly, do výšok slnečných lúčov. Videl jazerá plné tej najčistejšej vody, tie najzelenšie pastviny, kam až oko dohliadlo. Vetvy stromov, obsypané tým najsladším ovocím, až sa prehýbali k zemi. Rozmanitosť všetkého a blahobyt pre všetky tvory pralesa.