Chcel by som niečo stvoriť. Niečo zmysluplné a krásne. Vdýchnuť život kusu hliny. Vymodelovať z hrudy múry svojho domu. Potrieť plátno mastnou farbou, tmavou a temnou ako búrkové mračná.
Túžim písať dlhé vety, dvíhajúce obočia. I také, z ktorých stekajú slzy veľké ako toliare. Túžim spievať radosť môjho srdca do tohto sveta, späť mu ju odovzdať. Túžim si všetok smutný vietor z môjho vnútra vyfúknuť v piesni veselej.
Chcem ohýbať svoje telo v pózach stvorených, oddávať sa tancu, v rytme obľúbenej hudby. Chcem pretvoriť sám seba, chcem sa dať svetu, no hlavne sa chcem dať tebe.
Zasadím nám strom, v jeho tieni raz budú deti nášho stvorenia, obzerať si jeho hrubý kmeň. Budem žať jeho plody a siať ich nazad v zem, až kým nás neobklopí vysoký sad.
Želám si stretnúť ťa ešte raz. Želám si tvoriť s tebou a sadiť stromy, písať básne a spievať s vtákmi na oblohe. Želám si prebrať sa, vstávať opäť v tvojich končinách, zviazaný láskou v posteli, pod naším stromom v perinách.
V našom dome však už lásky niet a bez nej stvoriť nedá sa. Hlina je tvrdá a nepoddajná, láme sa. Múry sa bortia, drolia sa na prach. Farba zaschla, na dne plechovky spočíva, a brko, čo čarovalo slovo, hanbí sa.
V ušiach piští meluzína a pieseň v diaľke stená, nohy mám vratké ako starec, netrúfam si na nijaký pohyb, tak tanec krásny, ostáva mi vzdialený. Prechádzam sa sadom plným buriny.
Plané sú plody našej lásky zabudnutej a kríva jabloň kyslé ovocie rodí. Začínal som kliať nad tým nešťastím, padnúc na kolená, onemel som nadšením.
Z buriny prenikali k slnku divé maky. Ich červené hlávky sa kolíbali. Pred mojou tvárou stál bodliak pichľavý, s krásnym fialovým kvetom díval sa na mňa ten jedovatý tŕň.
Nemý úžas ostal v mojej tvári, keď škovránok rozozvučal čistinu piesňou, o príchode jari. Pousmial som sa a pomyslel si: človeku stvoriť nesluší sa, to pán Boh tvorí, nám len krásu jeho, obdivovať a poďakovať inštinkt radí.